Dominikánsku republiku, som navštívila prvýkrat v januári v roku 2015, vtedy som sa prvýkrát zamilovala nielen do krajiny, počasia, prenádherných detských tváričiek, španielštiny, latino-tancov, hudby, ale aj do muža.

Pracoval ako manažér v hoteli, jeho rodina bola kresťansky založená,  krásna a súdržná, bol večný študent, miloval svoj život, prácu a basketbal. Ukázal mi aké je to žiť v luxuse za ktorým stojí tvrdá práca. Vďaka nemu som prvýkrát spoznala pocit na vrchole vysokej životnej úrovne. Pod tým je určite predstava večere priamo na pláži uprostred sviečok so zapadajúcim slnkom s vlastnou obsluhou. More, slnko, teplo a dni plné dobrodružstva..

Dominikánska republika – Perla Karibiku mi zmenila pohľad na život.

Po príchode do krajiny tretieho sveta som sa nechala unášať obrazmi, ktoré mi ponúkal výhľad z autobusu po ceste z letiska v Samane. Bolo krásne, celoročné slnečné počasie.

Dojmy na začiatku boli diametrálne odlišné s dojmami z hociktorej európskej destinácie.  Popri ceste bolo veľa koní a kráv poprivezovaných o palmové stromy, vzdialené od pohybu ľuďí. Povedľa cesty pobehovali túlavé psíky, bosé deti bez dohľadu dospelých.

Akoby sa zastavil čas, ľudia nepracovali, sedeli na drevených alebo plastových stoličkách pred svojimi skromnými príbytkami.

Deti sa starali o deti, rytmickú latino hudbu ste mohli počuť snáď na každom rohu a keď aj zrovna nehrala, určite sa našiel niekto kto spieval a tancoval. V Dominikánskej platia dve hlavné autority a tými sú autorita rodičov a autorita učiteľa. Deti sú od mala vedené, aby sa dokázali postarať nielen o seba, o svojích súrodencov a keď vyrastú tiež o svojich rodičov. Ak dieťa ráno školu nestihne, brány sa zatvoria a už sa do nej nedostane. Školy pripomínajú väzenie, sú zabezpečené vysokými múrmi s elektrickým oplotením.

A čo muži? Tí popíjajú “Presidente” jedno z najpopularnejších pív Dominikánskej alebo sa nachádzaju v blízkostiach pláži a ponúkaju svoje služby turistom. Väčšina z nich sa presúva na svojich motorových vozidlách, niektorí aj s väčšou časťou rodiny. Človek by neveril koľko ľudí a detí dokopy zvládne taký moped. Muži, aby zabezpečili svoje rodiny, pracujú veľmi tvrdo, čo je neskôr poznať aj na ich tvári.

Ponúkaných služieb je viac, ale najčastejšou je práve prepava osôb na aute s korbou, v malom autobuse (wua-wua), ktoré Vám zastaví na znamenie na hocktorom mieste alebo preprava na motorovom člne.

Pre niektorých je to skutočne jedinou možnosťou ako sa dostať k peniazom. 

Ženy pracujú v lokálnych reštauráciach alebo doma pripravujú typické dominikánske pokrmy ( Pastelitos, Pastelones ), ktoré predávaju na ulici alebo popri ceste.

Takto pracujú ľudia, ktorí majú minimálne vzdelanie alebo žiadne. Ak si šikovný alebo ” si sa dobre narodil ” zamestnajú ťa v resorte, kde je o mnoho viac možností pracovať na vyššej pozícii. Do oblasti – SAMANA, do ktorej sme prileteli je známa vysokou hustotou palmových stromov.

Už od začiatku nás delegáti upozorňovali na nedostatočnosť bezpečia v okolí (mimo rezortu). Vkladali do nás strach, ktorý nebol až tak oprávnený. Je pravda, že tu existujú miesta, ktoré je lepšie absolvovať s policajným dohľadom ( napr. Gejzír Boca del Diablo ), ale inak sa tu možete slobodne pohybovať na vačšine územia.  Samanu, oblast do ktorej sa oplatí vždy vrátiť  – vyhľadavajú viac-menej ľudia, ktorí cestujú za dokonalým odpočinkom, tým ale netvrdím, že tu nočný život neexistuje, práve naopak. Úrovňou nočného života sa však porovnať s oblasťou Punta Cana nedá, pretože tam to žije o mnoho viac. Ale tiež to tam žije viac turistami a tí, ktorí túžia zažiť ten originál dominikánsky život by nemuseli mať toľko štastia ako práve v oblasti Samany.

Existuje tu množstvo miest, ktoré stoja za to ich navštíviť. Jednou z nich je tiež  “Playa Rincón” ,
ktorá kedysi bola ocenená za siedmu najkrajšiu pláž sveta, vodopad el Limón,
ku ktorému sa môžeš dostať jazdou na koni, čo bol mimochodom môj najkrajší zážitok, môžeš navštíviť ostrov Cayo Levantado, ktorý nazývajú taktiež Bacardi Island, pretože sa na ňom natáčala ich reklama. 

Neďaleko Samany sa nachádza menšia farma lenguanov, kde ich môžeš vidieť voľne-žijúce vo svojom prostredí, nakŕmiť ich a zistiť o nich niečo viac, ďalej určite zaujímavá zástavka je pri gejzíre pomenovanom Boca del Diablo ( Ústa diabla ) , pre akčnejšich môže byť perfektným tipom zipline s 10-timi natiahnutyni lanami v strede divočiny. Nádhera! 

Všetky tieto miesta boli, ale pre mňa neznáme do doby, pokiaľ som sa sama nerozhodla spoznať Dominikánsku republiku. Po januárovej 11-dňovej dovolenke som krajinu navštívila ešte 3krát.

Zrazu bolo veľmi ťažké odpútať sa od tej voľnosti, ktorá tam bola všadeprítomná, je pravda, že som tam bola na dovolenke a to je vcelku úplne niečo iné ako keby som tam mala žiť, ale vnútorný hlas bol čoraz silnejši, keď môjmu srdcu našepkával, že tam sa moja cesta ešte neskončila.

Smutné ale rovnako ako v krajine sú luxusné domy a prepychové štvrte, stále sú tu chatrče poskladané z odpadu bez podlahy a dokončenej strechy, kde je plno detí, prespávajúcich na zemi.

Na Dominikánskej Republike milujem, že tam žije väčšina kresťanov, na domoch majú nápisy o tom, že Ježiš je tu s nami, Ježis bol v tomto dome. To má pre mňa obrovského ducha lásky. Modlia sa a su vďační aj za to málo/veľa. 

Každým rokom bývajú na hrane života, presne v období na začiatku septembra na prelome s októbrom. Bývajú tu hurikány. Ľudia sú vždy pripravení na tieto strachu-plné mesiace.

Počas najsilnejšieho vyčínania hurikánov sa ľudia z chatŕč presúvajú do kostolov, kam sa chodia ukrýť. Božie chrámy sú vždy plné, ľudia sa modlia a čakajú kedy toto prírodné divadlo skončí a oni sa budú môct vrátiť do bezpečia. Častokrát, sa stane, že sa už nemajú kam vrátiť, pretože silná smršť im zobrala všetko čo mali … 

A čo teraz? 

Páči sa mi, že ľudia napriek všetkému čo sa okolo nich udeje sa aj napriek tomu neotočia chrbtom od Boha, práve naopak spoja sa v jednotu a navzájom si pomáhaju ako len vedia. 

My európania sa máme od nich veľa učiť …